1983, November 16

Prišiel som do Missouri a porozumel som pravde. A vtedy som stretol Fletchera Gabla, ktorý mi dal túto knihu so slovami: "Napíš sem všetko, čo budeš môcť." Povedal to takým spôsobom, ako keby bol tento môj nový život školou, v ktorej prepadnem ak nebudem mať dobré známky. Ale ak prepadnem, budem mŕtvy a chlapci ostanú sirotami. Takže vrátim sa tam, kde to celé začalo.

Pred dvoma týždňami, bola moja manželka zavraždená. Prihliadal som jej smrti... prišpendlená k stropu Samovej izby, s krvou kvapkajúcou do jeho kolísky, až do chvíle kedy ju plamene nepohltili... pozerala sa na mňa.

Týždeň predtým sme boli iba obyčajná rodinka... spoločné večere, Deanove Tee-ball* zápasy, alebo nákup hračiek pre malého Sama. Ale to sa všetko v jednom okamihu zmenilo.... asi zošaliem. Potuľoval som sa tu a tam, ako bezruký a slepý, neschopný ničoho.

Mary často zvykla písať knihy podobné tej, ktorú teraz píšem ja. Hovorievala, že jej to pomáha zapamätať si všetky tie detaily, týkajúce sa chlapcov...mňa... Ako veľmi si prajem čítať jednu z nich práve teraz... ale tak ako všetko ostatné, zhoreli v plameňoch a sú navždy preč. Často odo mňa chcela, aby som aj ja písal takýto denník, a možno.... možno mala pravdu. Možno mi to pomôže zapamätať si... porozumieť. Aj Fletcher si to myslí. 

Nič už viac nedáva zmysel. Manželka je mŕtva, a moji synovia ostali bez matky... veci, ktoré som videl tú noc..... pamätám si ako kričala... ako som utekal, avšak potom..... potom bolo všetko zrazu pokojné - iba na moment Sammy bol v poriadku, ale ja som si bol istý, že som v tej izbe niečo počul.

Príliš veľa hororových filmov, neskoro v noci... pomyslel som si. Ale keď som videl tú krv, a pozrel sa hore... moja žena...

Polovica domu je preč... oheň ho spálil iba v priebehu pár hodín. Väčšina nášho oblečenia, či fotiek je zničených. Dokonca aj náš sejf... sejf s Marynýjmi starými diármi, vkladnými knižkami pre chlapcov, šperkami.... všetko je to preč.

Ako mohol môj dom... môj celý život vybuchnúť takýmto spôsobom? Tak rýchlo, tak horúco? Ako mohla moja žena len tak zhorieť a zmiznúť? 

Chcem ju späť! Oh Bože ako veľmi chcem moju ženu späť...

Zo začiatku som si myslel, že by sme tu mohli ostať. Mike a Kate mi začali pomáhať s chlapcami, a aj Julie bola skvelá. Ale snažil som sa im povedať, povedať Mikeovi - čo si myslím že sa v tú noc naozaj stalo. Ale on sa na mňa pozrel takým pohľadom, ako keby si bol istý že som blázon... určite som povedal niečo aj Kate, pretože hneď ďalšie ráno z ničoho nič povedala že by som mal pouvažovať nad návštevou psychiatra.

Ako by som mohol o tomto hovoriť s cudzincom? Nikdy som nevidel psychiatra, ktorý by dokázal spraviť niečo s tým... všetkým, čím som si prešiel. Moji priatelia si myslia že som šialený, ale kto vie... možno aj som.

Polícia uzavrela prípad hneď, keď zistili, že to celé nemôžu hodiť na mňa. Vôbec ich nezaujímalo, že visela na strope, že jej krv tiekla z brucha, a ani tie ostatné veci ktoré sa tam stali, alebo ktoré som vtedy videl.

Chceli jednoducho čistú odpoveď, a bolo im úplne jedno či je to tá správna. Naposledy, keď som s nimi hovoril - týždeň potom čo Mary zomrela, pýtali sa ma zasa tie isté otázky ako v tú noc požiaru:

"Kde som bol?"

"Aký vzťah sme mali s Mary pár týždňov pred požiarom?"

"Mali ste nejaké problémy s chlapcami?"

Vedel som kam presne týmito otázkami mieria. Maryin strýko pre ňu usporiadal pohreb v Illinois - meste kde sa narodila. Nešiel som tam... prečo? Nezostalo nič, čo by sa dalo pochovať a nemyslím si, že by som zniesol všetky tie reči, ktoré by som tam musel počúvať. Príliš veľa som pil... v noci počujem veci, keď sedím v Deanovej a Samovej izbe.

Celé je to ako keď si spomeniete na sen, ktorý ste mali pred pár dňami, ale neviete si spomenúť či to bol len sen, alebo sa to skutočne stalo.

Stále mám v hlave tú noc... prečo som vôbec vstával z postele? Nechal som tam svoju ženu len preto, aby som išiel pozerať telku... a ona zomrela.

Mary je mi to strašne ľúto.

Dean ešte stále len ťažko rozpráva. Skúšam s ním viesť malé rozhovory, alebo sa ho pýtam, či si chce zahrať baseball niekde navôkol. Všetko len preto, aby sa znova cítil ako normálne dieťa. Ale on... nikdy nechce odo mňa, alebo jeho brata ustúpiť.Každé ráno, keď sa zobudím, Dean leží v detskej postieľke, schúlený s rukami objímajúc malého Sama. Ako keby ho chránil pred všetkým, čo číha vonku v temnote noci.

Sammy stále plače, chce svoju mamu. Ale ja neviem, ako ten plač zastaviť....pravdupovediac, časť zo mňa ani nechce aby prestal. Už len pomyslenie na to, že onedlho si ju už nebude pamätať vôbec mi láme srdce. Nemôžem nechať spomienku na ňu len tak vyhasnúť. 

Včera ráno som sa zobudil s nepeknou opicou. Nebol som v nálade čokoľvek robiť a už vôbec nie počúvať tie Mikeovesrdcervúce reči. Ten však na mňa skočil, hneď pri vstupe do kuchyne. Ale mal na to právo. Predsa len sme boli v jeho dome. Začal hovoriť o tom, ako sa musím dať doporiadku....kvôli chlapcom...Ale vyzeralo to, ako keby sa v tej chvíli sústredil iba na autodielňu, a nič iné. To sa ma naozaj pýta na prácu? Je pravda, že od tej tragédie som v nej skoro ani nebol, ale teraz vážne...moja žena je mŕtva, stalo sa jej niečo strašné a ja ani neviem, či nie sú v ohrození aj chlapci...ako by som mohol na toto všetko len tak zabudnúť, a ísť do práce? Pre Božie zmilovanie....

Nakoniec som mu povedal, nech toho nechá a to ho upokojilo:

"Akože ty mi chceš týmto povedať, že sa vzdáš svojej životnej práce, kvôli tomuto?"
"Pozri sa Mike, hovorím ti... tento je tvoj."

Z domu som vyšiel s šekom od Mika v ruke. Nechal ma odísť bez toho, aby mi niečo namietal. Dával som mu to za vinu? Ani sám neviem. Chlapcov som zobral naspäť k Julie a odišiel som do najbližšieho miesta, kde preplácajú šeky. Odtiaľ som už vyšiel s dostatkom peňazí na to, aby som si zaobstaral potrebnú ochranu. Dve 12-Winchestrovky, Stevens 311, a taktiež starý dobrý Browning 9mm, Desert Eagle .44, Ruger SP101 a malú vreckovú .22. To by malo na začiatok stačiť.

Nikdy som ešte nepísal nič tak dlhé ako píšem sem, teraz. A dúfam, že už nikdy ani nebudem musieť. 

Keď som išiel pozrieť Missouri po druhý krát...nemôžem to vysvetliť...ale bolo to, ako keby sme sa poznali, a boli priateľmi už roky. Vedela každý detail, nielen o mojom živote, ale dokonca aj o mne...moje myšlienky, moje obavy a strachy. Práve ona bola tou prvou osobou, ktorá sa na mňa nepozerala ako na blázna, keď som jej povedal môj príbeh. Počúvala, pritakávala a nakoniec povedala, že mi verí. 

Taktiež hovorila o tom, že ak chcem odpovede na moje otázky, musím niečo obetovať. A je to krvavá obeta. Nezaváhal som, a vytrhol som jeden z mojich nechtov na ruke, tak ako keby som to robieval každý deň. Mala víziu...víziu, v ktorej uvidela neporiadok a krv v nejakom susedskom dome, spolu so slovami: IDEME SI PO DETI, čo bolo napísané krvou. Nič medzi týmto a momentom, kedy som našiel Sama a Deana v bezpečí v Juliinom dome si nepamätám, ale Julie...Julie je mŕtva. Niečo ju roztrhalo na kusy. V jej tele sa našiel zub, pokúsil som sa ho sem nakresliť, ale neviem kresliť príliš dobre. 

 Vzal som chlapcov, rozlúčil sa s Missouri a odišiel do pekla preč z Lawrence. Keby som povedal, že sa sem už nikdy nevrátim, stále by to bolo príliš skoro. Prvá vec, na ktorú sa ma spýtal Dean po tomto odchode bola, kedy sa vrátime domov. Ale my už viac nemáme domov, Dean. Čím skôr to pochopíš, tým lepšie. A nebudeme mať domov dovtedy, kým nezistíme, čo zabilo tvoju matku. 

Prvá zastávka, Eureka...Fletcher povedal, že tu by sme mali začať.

*Tee-ball - je predprípravná hra pre mladistvých na softball a baseball.

Odkaz: Spomienky Johna na moment, keď uvidel jeho manželku si môžete pozrieť v prvej sérii, prvej epizóde Supernatural.  www.youtube.com/watch?v=dKtE0l0J0uA 

Neboli nájdené žiadne príspevky.